18. december - svätý Gracián (biskup)
Narodenie: 3. storočie (Taliansko)
Narodenie pre nebo: 18. december 301
Pôvod mena: gratianus - patriaci k rodu Gráciov; pôvabný, milý, milostiplný (z latinčiny)
Narodil sa v Ríme. Bol blízkym spolupracovníkom pápeža svätého Fabiána, ktorý ho v roku 249 poslal do Galie ako misionára. V Galii sa Gracián dostal aj do mesta Tours, kde si ho miestna komunita veriacich čoskoro vyvolila za biskupa. Podľa dostupných dokumentov Gracián pôsobil v Tours asi päťdesiat rokov. Na sklonku jeho života vypuklo azda najkrutejšie prenasledovanie Cirkvi za vlády cisára Diokleciána, ale Gracián nepodstúpil mučenícku smrť.
Zomrel v Tours. Vzhľadom na kruté prenasledovanie Cirkvi a zmätky po smrti Diokleciána, biskupský stolec v Tours bol 36 rokov neobsadený, ale už prvý nástupca po biskupovi Graciánovi biskup Lidor dal postaviť chrám, ktorý bol predchodcom katedrály. Najväčší spomedzi tourských biskupov svätý Martin dal s veľkou úctou preniesť telesné pozostatky svojho predchodcu, ktorého si mimoriadne uctieval, do novej katedrály.
Meniny
Sláva, Slávka
Duchovné okienko
Myšlienka: Vonkajšia skromnosť sa týka troch vecí! Obliekanie, správanie a reči. Obliekanie má byť primerané stavu bez strojenosti. Správanie jemné a vhodné, reči slušné bez nadutosti. (sv. František Saleský)
Ročný plán čítania Svätého písma: Hebr 5, Hebr 6, Hebr 7
Prozreteľnostné skúšky a zjednotenie s Bohom: Po očisťujúcich slzách sebelásky a služobníckeho strachu, ktorý sa bojí viac trestu ako hriechu, duša končí slzami čistej lásky, ako sa hovorí o tom v hlave 89. Po premožení zmyslovej lásky (umŕtvovaním a po prvých skúškach), ostáva duchovná sebeláska po duševných útechách, ktoré pochádzajú alebo priamo odo mňa, alebo od ktoréhokoľvek stvorenia, milovaného z duchovnej náklonnosti. Preto, keď sa skúšaná duša cíti opustená od toho, čo miluje, či už od útechy vnútornej - pochádzajúcej odo mňa, alebo vonkajšej - pochádzajúcej od stvorenia, a keď sa cíti na vrchole pokušení a ľudských prenasledovaní, jej srdce strašne trpí. Podobne aj oči, ktoré symptizujú s bolesťou srdca, začnú plakať. To sú slzy lásky a utrpenia: duša sa rozlieva síce v duševnom utrpení, ale toto už nepochádza zo sebelásky. Pokračujúc v tomto poznávaní, začína sebou pohŕdať a to vždy dokonalejšie, a trápi sa skutočne a vášnivo iba pre urážky spáchané voči Bohu a za stratu duši. Jej oči sa zalejú slzami čistej lásky; a v tomto stave je šťastná a utrápená. Šťastná, lebo je zjednotená so mnou, okusuje víno božskej lásky; a strápená pre urážky mojej Dobroty a Veľkosti, ktorú kontempluje v poznaní seba a mňa. Avšak tento zármutok vôbec neprekáža životu zjednocujúcemu. (Cesta dokonalosti podľa svätej Kataríny Sienskej, 1940)